V 19. storočí, s ráznym rozvojom ropného priemyslu, sa vývoj petrochemických technológií prejavoval hlavne vo rozsiahlom a integrovanom vývoji, to znamená zvýšenie kapacity skladovacej nádrže a vznik rôznych metód skladovania, takže bezpečnosť skladovacích nádrží sa stáva čoraz dôležitejšou.
Olej a jeho výrobky uložené v olejových nádržiach sú horľavé, výbušné, ľahko sa odparia, ľahko generujú statickú elektrinu, ľahko sa rozširujú, keď sa zahrievajú, ľahko tečú a rozptyľujú a môžu sa vznášať na vode a pravdepodobnosť požiaru a výbuchu je vysoká.
Dôsledky požiaru sú veľmi vážne a spôsobené straty na obetiach a stratach majetku sú obrovské.
V tomto ohľade všetky krajiny pripisujú veľkým významom svojej požiarnej bezpečnosti. Kvôli charakteristikám ropy a požiarov jej produktu sú tradičné hasiace hasiace agenti voda proti nim bezmocní. Vedci sa zaviazali rozvíjať metódy a hasiaci hasiaci agenti na hasenie tekutých horľavých požiarov od konca 19. storočia. Zistili, že keď sú istékoncentrácia penyje zmiešaný s vodou, môže produkovať hustú penu. Tieto peny, ako ľahké ako ranná hmla, môžu jemne zakryť nepokojný olejový povrch, aby izoloval vzduch, a môžu tiež tvrdohlavo zabaliť skákacie plamene.
Nasleduje krátka história vývoja hasiacich agentov peny triedy B:
